Želaj si

Môj syn zomrel vlani na rakovinu. Po tom, čo sme prešli, si myslím, že pravda môže byť darom, ktorý treba prijať. Potvrdila som si, že náš syn vedel čo robí - vždy chcel vedieť pravdu, aj keď bolí, aj keď je tvrdá...
Vedel, že odchádza, vedel pravdu o všetkom. A práve to, že vedel pravdu....to tvrdé bremeno pravdy, ktoré vedel prijať s pokojom, nám všetkým v tom ťažkom období čakania na odchod, obdobia akéhosi vzájomného lúčenia...dalo veľmi veľa.
Bolo to nielen obdobie sprevádzania vlastného dieťaťa, ale aj jeho uistenia, že to ako rodina zvládneme... Mohli sme si dopovedať vety, ktoré - nebyť pravdy, mohli zostať nedopovedané. Mohli sme uistiť synčeka, že život smrťou nekončí, že tam hore nebude sám, že bude opäť vidieť, že tam nie je bolesť, choroba.... Jemu pravda dala možnosť uistiť nás o tom, ako veľmi nás má rád, vážil si, čo sa pre neho spravilo, vedel preukázať svoju vďačnosť všetkým okolo.. To všetko si dať na poriadok mu umožnilo práve to, že vedel pravdu, a vedel ju vo svojich 16 rokoch prijať.
Znalosťou pravdy si vedel zabezpečiť pokoj pre svoju dušičku kdesi hore a to tým, že nám dával stále najavo, že slzy nechce - nielen za svojho života tu, ale ani potom, že nechce vidieť nás utrápených a Vás utrápenú. Vedel nám dať akési príkazy či rady,  čo máme robiť, akými byť.
A nám rodičom skutočnosť, že náš syn vedel pravdu, dala možnosť sľúbiť mu, že sa postaráme o jeho zvieratká, že sa postaráme jeden o druhého, že to ako rodina zvládneme.
Dnes viem, že pravda, aj keď niekedy veľmi tvrdá, sa dá povedať v každom veku, ak je podaná tým správnym a pre vek vhodným spôsobom, a je veľmi dôležitá. Mám pocit, že rodičia, ktorí nechcú pre svoje dieťa pravdu, sa pripravujú o veľa.

Moja dcérka sa dlhodobo lieči na onkológii. Videla som veľa rodičov, ktorí sa dozvedeli o tom, že ich dieťa zomiera a riešili to tak, že pred ním túto pravdu zamlčali. Podľa mňa to nie je dobré... Deti totiž pravdu časom tak či tak odhalili a rodičom, ktorí sa tvárili, že sa im nič nestane, prestali veriť. Títo rodičia si takpovedziac pílili pod sebou konár. Tie deti sa k pravde dopracujú samé a myslím, že stále je lepšie, aj keď je pravda tvrdá a bolestivá, aby ju počuli od tých čo ich majú radi, čo ich poznajú a nie od cudzích...

No pravda bude asi niekde uprostred. Sú deti, ktoré pravdu unesú, sú však také, ktoré ju neunesú, ublížila by im. Ten prvý názor je dosť tvrdý. Pravda vždy neoslobodzuje. Do 8 rokov dieťa nevie čo je smrť, nerozumie smrti a tak tu je azda priestor aby sa vhodným spôsobom takáto pravda dieťaťu povedala, aj to len vo forme prijateľnej jeho veku a "pohode". Ale v každom prípade by som bol za to aby sa takéto pravdy chorému dieťatu hovorili veľmi opatrne a takpovediac zahmlili nejakým rozprávkovým príbehom. Odľahčiť hnusnému odkazu smrti. Veď na smrť nie su pripravení ani dospelí a nieto ešte deti. No je to ťažké!

Ja si želám pre všetkým ľuďí na celom svete ABSOLÚTNE Zdravie, Štastie, Úpech a MIER... ...

... keď ochorel na rakovinu, mal 17rokov ... bol to najhorší mozgový nádor s prognózou 6 - 12 mesiacov. Nepýtal sa na konkrétne veci a ja som ho zbytočne nezaťažovala. Vedela som, že raz príde čas, kedy mu budem musieť povedať celú pravdu. Ten čas prišiel po viac ako dvoch rokoch. Vrátilo sa to a udrelo strašnou silou. Vedel pravdu, vedel, že pomôže len zázrak. Zomieral pomaly a ťažko ..... Sú to viac ako tri roky .... ale tá bolesť je strašná .... ani čas jej neubral na intenzite ..... farby už nie sú farebné .... slnko už nehreje .... voda neosviežuje ..... život nebaví .... niet síl .... aj napriek tomu, že mám ešte dve deti ..... aj keď odíde jedno z troch, nebolí len tretina srdca .... bolí celé srdce .... bolí duša .... bolí telo ....