Je nám smutno alebo o želaní, ktoré sme nestihli splniť

Začiatkom marca k nám do Želaj si zavolali z detského hospicu Plamienok. O tejto mimoriadne záslužnej organizácii, ktorá pomáha nevyliečiteľne chorým deťom umierať doma, pri ockovi a mamičke, vie už mnoho ľudí.

O to radšej sme boli, že máme prvú príležitosť na vzájomnú spoluprácu. Pani doktorka z Plamienka nám vysvetlila, že majú v starostlivosti 15-ročnú dievčinu z Hlohovca, ktorá má nevyliečiteľne choré srdiečko a pľúca a preto musí ležať doma. Veľmi jej chýbal kontakt s rovesníkmi, nuž si veľmi želala mať doma notebook a pripojenie na internet, aby si mohla písať s priateľkami. "Samozrejme, že môžeme toto želanie Nike splniť, a veľmi radi", informovali sme pani doktorku Jasenkovú.

Hneď sme začali na splnení želania pracovať a oslovili sme niekoľko firiem, poskytujúcich pripojenie na internet, či by ho vedeli bezplatne pre Niku zabezpečiť. Všetko už bolo na dobrej ceste, keď nás 15. marca zastihla nečakaná esemeska z Plamienka: "Pani Rebrová, ďakujeme za ochotu, žiaľ, formulár s údajmi o Nike sme už nestihli poslať. Niki dnes zomrela. Ešte raz ďakujeme."

Mobil mi takmer vypadol z ruky a v hlave mi mátalo jediné: Ako to, že sme to nestihli? Prečo Nika umrela tak nečakane? Veď sa na nový počítač tak veľmi tešila...

Bolo to pre nás prvé želanie, ktoré sme nesplnili. Nie preto, že by bolo nad naše sily. Ale preto, že Nika, žiaľ, umrela. Pevne veríme, že takýchto nesplnených želaní bude čo najmenej. Vari najlepšie by bolo, keby nebolo také už ani jedno. Držte nám palce.