Vendelín túžil po jazde v športovom aute

V polovici marca 2007 nám prišiel do Želaj si milý list: "Zaujalo ma, že plníte sny chorým detičkám. My totiž máme tiež takého chlapca - vozíčkara. Má 11 a pol roka a chodí do tretej triedy. Jeho snom je zajazdiť si na rýchlom športovom aute."

Vendelín Krivačka sa narodil predčasne v 28 týždni s váhou 800 gramov s diagnózou detská mozgova obrna. Dnes je z neho už veľký chalan, ktorý má veľa snov a záľub. No zo všetkého najradšej je za počítačom. Veľmi ho však bavia aj športové prenosy, a zaujíma sa o športové autá a tuning. Na počítači si stále prezerá stránky s autami a sníva, ako si raz kúpi silné auto. "Potom si ho dá, samozrejme, upraviť na ovládanie na volante, lebo je vozíčkar. Chcel by som mu urobiť radosť a zobrať ho zajazdiť si na rýchlom pretekárskom aute, aby zažil trochu adrenalínu a potešil sa. Myslíte, že by to bolo možné?" opýtal sa nás jeho ocino.

Bolo už niečo nemožné pre Želaj si? Zatiaľ veru nie. A tak tomu bolo aj teraz. Nečakane sme sa dozvedeli, že známy automobilový pretekár Jaro Homola, mimochodom majster Slovenska v pretekoch automobilov do vrchu, usporadúva tlačovú konferenciu, na ktorej po prvýkrát povozí vo svojom pretekárskom aute aj novinárov a sponzorov.

"Ak bude na zvezenie chlapca ideálna príležitosť, tak je to práve na tejto tlačovke," povedal nám Jaro Homola. Hoci mal zo spolujazda na vozíčku obavy, povedal si, že ide do toho. "Zveziem ho, príďte s ním do Pezinka, budeme tam mať uzavretý trojkilometrový okruh," prisľúbil nám.

Venduško sa o veľkom prekvapení dozvedel až vo svoj veľký deň. Inak by podľa ocina totiž nevládal už niekoľko dní predtým spať a svojou netrpezlivosťou by zvalcoval celú rodinu. Hneď ako ho ocino z auta vyložil na vozík, ukázal mu, aby ho doviedol k krásnemu červenému pretekárskemu Citroenu. Hneď vedel, že naňho čaká!

Ocino ho naložil do auta, aby sa cítil ako naozajstný pretekár a kým sa Venduško dotýkal volantu, páčok a netradičných sedadiel, ochotní technici mu vysvetľovali, ako auto funguje a čím je výnimočné. Po krátkej tlačovke sa prišiel rad aj na to, aby si Venduško mohol v aute aj zajazdiť. Hoci sa veľmi tešil, silný zvuk motora, ktorý reval a túroval tak, že nebolo počuť ani slova, ho dosť vyľakal.

Bál sa i toho, že s ním nemôže ísť ocino, pretože do pretekárskeho auta sa zmestia len dvaja ľudia - vodič a spolujazdec. Keď však asi päťkrát prikázal pánovi Homolovi "Choď pomaly! Ale naozaj pomaly!" a ten ho o tom päťkrát uistil, trochu sa upokojil. Venduško dostal na hlavu slúchadlá, aby ho hlasný rev motora neohlušil a už prudko vyrazili. Odchádzal s vyľakanými očami, avšak vrátil sa s rozžiarenými. Radosť mu z tváre priam žiarila a rodičia vedeli, že budú o jeho rýchlej jazde ešte veľmi dlho počúvať.

Želanie splnené 2. mája 2007