Matúš chcel ísť na koncert Úsmev ako dar

"Volám vám, lebo by som potreboval zázrak," začal svoj telefonát Matúš Dunka. Zázraky síce nemáme priamo v pracovnej náplni, ale tá dôvera zaväzuje, tak sme počúvali ďalej. Matúš vyrástol v detskom domove. Svojich rodičov videl jedinýkrát, keď mal desať rokov.

To, čo nedostal od nich, však dostával od mnohých dobrých ľudí, ktorých mal celý život okolo seba. Keď spoznal ako asistent učiteľa na špeciálnej škole vo Vranove nad Topľou šesť súrodencov, ktorých opustila mama, pochopil, že je časť vrátiť to, čo cudzí ľudia dali jemu. Rodinu.

Aby najstaršieho z detí, 16-ročného Martina Uhrína neposlali na druhý koniec republiky, kde by bol ďaleko od svojich súrodencov, ktorí skončili vo Vranovskom detskom domove, stal sa jeho pestúnom.

Akoby toho však na Martina nebolo málo, pridali mu lekári v lete ku všetkému ešte aj nepríjemnú diagnózu - hereditárnu senzimotorickú neuropathiu. Ide o genetické neurologické ochorenie, ktoré sa prejavuje svalovou slabosťou a chudnutím svalov. Pre chlapca, ktorý každú voľnú chvíľu trávil na futbalovom ihrisku, nič moc.

S tým ani jeho nový "otec" Matúš nedokázal urobiť nič, tak mu chcel splniť aspoň jedno obyčajné predvianočné želanie. Martin aj s mladším, desaťročným bratom Števkom, ktorý žije v domove, strašne túžili zúčastniť sa na koncerte Úsmev ako dar. Veď je pre nich - pre deti z detských domovov. Takže by to malo byť jednoduché. Ale nie je.

Keď človek býva päťsto kilometrov od Bratislavy a každú korunu v ruke obracia nie dva, ale päťkrát, potrebuje na splnenie aj takéhoto obyčajného sna naozaj zázrak. A podaril sa. Všetci traja strávili vďaka organizácii Želaj si v Bratislave krásny predvianočný víkend. Števko s Martinom si užili koncert a pre Matúša bol ich úsmev naozaj darom. Aj pre nás.