Zuzkin šľachetný sen pre súrodencov

Keď Zuzanka z Pukanca (18) napísala do organizácie ŽELAJ SI prvýkrát mail, dojal nás k slzám. Jej slová sú priame, úprimné, a pre nás zdravých je ťažké čo i len si predstaviť, čo Zuzka chorá na rakovinu, každý deň prežíva.

V ťažkých chvíľach je výdatne pomáha mamina. „Neustále hľadá niečo, čo by mi pomohlo. Nevzdáva sa.“

Boj so zákernou chorobu však niečo stojí. „Skúšala som a skúšam kopu podporných liečiv. Avšak všetky tieto lieky, i keď bolo potvrdené, že mi je po nich lepšie, si sami hradíme v plnej výške. Teraz, keď sa môj stav znovu zhoršil, potrebujem aj rôzne pomôcky, ktorých cena je naozaj dosť vysoká. Mamine a ocinove úspory sú už na konci," hovorí Zuzka.

Ako dodáva, "niet sa čo čudovať, keď sa liečim cca 2 roky a oni sa snažia, aby som mala všetko, čo potrebujem, za čo som im neskutočne vďačná. Vidím na mamine, aké má kruhy pod očami, že celé noci nespáva kľudne, že podvedome kalkuluje a zvažuje, čo všetko treba kúpiť mne aj súrodencom, čo kúpiť domov, čo vyplatiť, kde zohnať také a také lieky…“

Zuzankiným snom bolo pomôcť aspoň trošku pomôcť finančne svojej rodine. Ako dodala, svoje sny sa už neodvažuje snívať. Ale v ŽELAJ SI jej však predsa len jeden splnili…

Zuzkin stav sa zo dňa na deň zhoršuje a kamaráti, s ktorými trávila čas na onkológii, po jednom odchádzajú.

Na poslednej návšteve onkológie sa po tom, čo sa dozvedela výsledky svojich posledných vyšetrení, takmer zosypala. Napriek všetkému je taká šľachetná, že pri vyslovení svojho želania nemyslela na seba, ale na svojich súrodencov. „Chcela by som, aby môj brat a sestra mali novú detskú izbu. Pretože to, čo rodičia dávajú mne, zase musia uberať mojim súrodencom, a to ma veľmi mrzí. V našej izbičke je nábytok ešte od našej starej mamy, takže nový by sa nám neskutočne zišiel.“

„Nuž, Zuzka, ako by sme ti to mohli odoprieť? Hoci si na splnenie svojho sna musela čakať takmer tri mesiace, napokon sme našli ochotnú firmu IKEA, ktorá nám nezištne pomohla,“ hovorí Katarína Ondrejková, dobrovoľníčka ŽELAJ SI.

13. apríla 2008 sme nasadli do auta s nábytkom a odviezli ho rovno do Pukanca. „My baby so Želaj si sme chytili šroubováky, vŕtačky a návod na skladanie, a do večera sme cakumprásk detskú izbičku zložili a zariadili! Musíme uznať, že je naozaj nádherná a aj my by sme si takú priali. Hoci, tisíckrát radšej by sme si priali, aby Zuzka vyzdravela!“ hovorí Katka.

Hoci radosť z nového nábytku bola sprvoti rozpačitá, deti až po odchode ŽELAJ SI akoby naozaj uverili, že nový nábytok im ostane a s vervou sa pustili do ukladania vecí do skríň, aranžovania vázičiek a zapĺňania políc knihami a hračkami. A hoci Zuzka si izbičku sprvoti neužila, pretože sa jej stav zhoršil a musela stráviť týždeň na onkológii, dnes je už opäť doma a spí vo svojej vysnívanej posteli s kovovým rámom. 

Sme radi, že sme jej v ťažkých chvíľach urobili radosť. Ale mrzí nás, že lekárka, ku ktorej  Zuzka takmer rok chodila s chorou obličkou, tvrdila, že jej nič nie je, a že má viac športovať, aby na seba toľko nemyslela. Vraj má len mierne zväčšenú alebo zdvojenú obličku. Nebola to oblička, ale nádor. Avšak za ten rok nádor narástol do takých rozmerov, že sa dnes už nedá liečiť. A tak sa v mene Zuzky a jej maminy pýtame: pani doktorka, prečo?!

Želanie splnené 19.1.2008