Saška túžila po stretnutí s Miroslavom Šatanom

Saška Singhoferová (15) je od svojich 9. rokov veľkou fanúšičkou hokeja, obzvlášť Mira Šatana, ktorého si veľmi váži. Mala vždy jedno veľké prianie a to stretnúť sa s ním osobne. My sme jej ho splnili. „Keby Saška mohla, určite by hrala hokej...“

To napísala Želaj si! jej maminka pani Singhoferová. Keďže dôvodom bol výpočet hneď niekoľkých diagnóz od rázštepu chrbtice až po urostómiu, vedeli sme, že na korčule sa 15-ročnú slečnu postaviť nepodarí ani nám. Ešteže je želanie bolo iné. Stretnúť sa s hokejistom, pre Sašku najlepším z najlepších. Mirom Šatanom, ktorého ako nám prezradila maminka, si jej dcéra veľmi váži, a preto vždy mala veľké želanie stretnúť sa s ním. „Nakoľko to však nie je v mojich silách, dovolila som si obrátiť sa na vás.“

A dobre spravila. A hlavne v správnej chvíli. Presne dva týždne pred Mirovou cestou za oceán. Ale náš kapitán nepotrebuje veľa času ani na strelenie gólu, ani na to, aby zmenil na sen na skutočnosť. Jeden telefonát a už sme sedeli bratislavskom štadióne, kde Miro trénoval.

Hoci z tribúny sa všetci hráči podobali ako vajce vajcu, Saška neomylne v momente spoznala svojho favorita. „Mami, tam je,“ skríkla od radosti. V rukách pevne stískala v zlatom papieri zabalený darček. Aký? To zostalo tajomstvom medzi nimi dvoma. Ostatné vyšlo najavo hneď.

Miro ani nemusel rozprávať, Saška totiž poznala jeho životopis naspamäť. Tak sa radšej pýtal on. A bol rád, že po tom všetkom, čo už musela kvôli svojej chorobe preskákať, sa celý čas ani na chvíľu neprestala usmievať takým tým nákazlivým úsmevom, ktorý dodnes zostal nielen jej tvári, ale aj na tvári jej maminky, 10-ročného brata Tomáška a určite aj jej idolu.

Len sa naňho bližšie pozrite, keď bude strieľať góly v Pitsburgu. A možno mu vydrží až do majstrovstiev sveta. Skrátka, ak bude zlato, tak aj vďaka Saške Singhoferovej..

Želanie splnené 2.9.2008